Prejsť na obsah
Dianie na FCHPT

30.11.- 8.12. 2015 sa konali v Sukabumi, West Java, Indonézia Majstrovstvá sveta 2015 v raftingu. Slovenská raftingová reprezentácia odletela 27. novembra 2015 z Bratislavy do ďalekej exotickej a horúcej rovníkovej Indonézie na rieku Citarik, aby si zmerala sily s najlepšími svetovými posádkami. Do Jakarty prileteli aj vzhľadom na 6 hodinový časový posun 28. 11. a 29. 11. sa presunuli autom do Sukabumi. Už 30. 11. absolvovali povinný tréning, ale dobrovoľné tréningy si z finančných dôvodov nemohli dovoliť. Len pre porovnanie uvádzame, že Japonky sa pripravovali v mieste pretekov už 2 týždne, Nový Zéland a Veľká Británia 10 dní pre majstrovstvami a pretekári z Českej republiky prišli tak ako naši reprezentanti. Ich výhodou bola skutočnosť, že si mohli dovoliť zaplatiť dobrovoľné tréningy v sume 50 – 80 Eur. Našim pretekárom prispel štát sumou 250,- Eur na osobu, čo pokrylo náklady na ubytovanie v mieste šampionátu. Letentky, iné cestovné náklady ako aj pitný režim si hradili naši reprezentanti sami.  Zväz vodáctva a raftingu SR poslal 3 najlepšie mužské posádky, každú do kategórie: juniori, open, master a najlepšiu ženskú posádku Mistral Bratislava do kategórie open. Šampionát sa dá považovať za vydarený. Juniori získali tri medaily (1x striebro, 2x bronz) a ženy sa tešili z ďalšieho titulu majsteriek sveta v slalome.

Členkou zlatej ženskej ekipy bola aj Mgr. Katarína Jaďuďová, PhD., ktorá pracuje ako odborná asistentka na Samostatnom oddelení TV a športu FCHPT STU. Dievčatá reprezentačného družstva sa pripravovali do konca novembra doma. Trénovali na Dunaji, keďže vodný kanál v Čunove už bol uzavretý približne od konca októbra. Možno aj z týchto dôvodov bolo toto víťazstvo v slalome do určitej miery prekvapením. V odborných kruhoch sa všeobecne rátalo, že medailová žatva sa podarí práve pri paralelnom šprinte, pri ktorom sú dôležité rýchle, silné štarty a dopádlovanie v prúdnici až do cieľa, pričom dôležité je mať súperky za chrbtom. Dievčatá mali aj trochu smolu a pri jazde s Japonskom vo vzájomnom kontakte zlomili pádlo, a kým vytiahli z raftu rezervné ostali už pádlovať za Japonskom, ktoré nespravilo chybu. Slovenky prišli do cieľa až druhé a tým sa vyradili z pavúka. Túto smolu však brali športovo a komentovali to nasledovne: „Bolo nám do plaču, vedeli sme však, že taký je šport, niekedy má človek smolu, inokedy zas šťastie...“

Do ďalšej disciplíny išli s odhodlaním vyhrať. Každá posádka mala len 2 jazdy na slalomový tréning a celkovo finálna trať bola aj tak zmenená. Teda všetky posádky mali rovnaké podmienky. Na slalome bolo 13 brán, z toho 4 tzv. odspodné. Každá posádka sa asi najviac zapotila s bránou číslo 8, kde bolo treba ukázať technickú vyspelosť a zároveň silu celého tímu. A to sa podarilo! V druhej jazde sme prešli všetky brány čisto, akurát na „osmičke“ dostali ťuk, čiže 5 trestných sekúnd. Celkovo však boli s jazdou spokojné, keďže veľa posádok spomenutú bránu neprechádzalo vôbec. Vedeli, že to bola životná jazda, ale bolo potrebné počkať až na oficiálne vyhlásenie výsledkov pretekov. Nakoniec sa to podarilo, vyhrali – sú zlaté! Na druhej priečke skončil Nový Zéland so 7sekundovou stratou za Slovenkami a bronz ostal Japonkám.

Posledný deň čakal naše dievčatá maratón (zjazd) na 10km úseku rieky Citarik. Rieka bola náročná na sústavné manévrovanie, keďže tam bolo veľa trčiacich skál a veľkých kameňov. Často bolo veľmi ťažké vopred rozoznať kameň od vlny, keďže celá rieka bola hnedá ako kakao, a takisto aj farba kameňov. Pereje boli nádherné, vykazovali obťažnosť 3-4 stupňa. Voda bola teplá, ťažko sa pádlovalo v takejto vode, po pol hodine pádlovania mali dievčatá na dlaniach mozole a boľavé premočené ruky. Asi 3 km pred cieľom spravili chybu a skončili na kameni. Nabrali veľkú časovú stratu. Táto chyba ich stála ďalšiu medailu.

Aj napriek tomu sa v cieli tešili, keďže celé majstrovstvá  prežili bez zranenia, či choroby a odniesli si aj množstvo pozitívnych zážitkov z krásnej perejnatej rieky, ktorá bola inak veľmi znečistená a špinavá. Mnoho pretekárov a rozhodcov trpelo dyzentériou, keďže voda v Indonézii je závadná a voda v rieke veľmi znečistená aj odpadkami.

Žiaľ, pri cestovaní sme zistili, že aj more na málo populárnych indonézskych ostrovoch, ako aj v okolí Jakarty je špinavé a pobrežie je posiate odpadkami rôzneho druhu. Je to škoda, keď si krajina nevie vážiť svoje prírodné bohatstvo a sústavne ho znečisťuje.

Dievčatá v zostave Júlia Pavelková, Veronika Kvetáková, Zuzana Čunderlíková, Monika Kebisková, Andrea Balážová a Katarína Jaďuďová sa tešili domov na relatívne čistú krajinu, krásnu prírodu, čistú a pitnú vodu a rôznorodú stravu a samozrejme aj na Vianoce. Okrem Moniky Kebiskovej sú všetky mamičky, ktoré museli na dva týždne opustiť svoje ratolesti, aby priniesli vytúžené zlaté medaile. Príchod so zlatou medailou na krku do rodnej krajiny bol umocnený aj pocitom, že to boli pravdepodobne ich posledné majstrovstvá sveta v ďalekej cudzine. Finančná náročnosť ich účasti na majstrovstvách, ktorú vo veľkej miere hradili z vlastného vrecka bude asi tým hlavným dôvodom ukončenia krásnej etapy ich športového života a reprezentácie našej krajiny na medzinárodnej úrovni. Zlatá medaila zostane nezabudnuteľnou spomienkou na túto etapu ich života.

Katarínu  Jaďuďovú prijal 17.12.2015 dekan FCHPT STU a poďakoval sa jej za vynikajúcu reprezentáciu.