Prejsť na obsah
Dianie na FCHPT

Rector Magnifici, Magnifices, Spectabiles,

Honorabiles, cives academici, vzácni hostia, dámy a páni,

 

 

            Som Vám vďačný za veľkú česť, ktorú ste mi dnes prejavili. Čestný doktorát je najvyššou poctou, ktorú môže univerzita udeliť a z pohľadu rečníka je to tiež jedna z najnáročnejších situácií, ktorá ho môže stretnúť. Rád by som svoj prejav začal tým, že vyjadrím svoje čo najúprimnejšie poďakovanie Vedeckej rade Vašej univerzity a tiež Fakulte priemyselných technológií a osobne Jeho Magnificencii pánovi rektorovi Wagnerovi, mojim bývalým učiteľom a profesorom tejto univerzity. Trenčianska univerzita Alexandra Dubčeka v tomto roku slávi desiate výročie jej založenia a úspešne nadviazala na tradície vysokého školstva na Slovensku. Teší ma, že to boli práve významní učitelia našej Slovenskej technickej univerzity a  našej Fakulty chemickej a potravinárskej technológie, ktorí od začiatku na tejto univerzite budovali základy moderného vzdelávania a modernej vedy.

            Nechcem hovoriť o sebe a o tom, čo sa mi podarilo na poli vedy v odbore makromolekulovej chémie a zvlášť v oblasti biopolymérov a biomateriálov za dlhé roky či na ÚP SAV a neskôr na FCHPT STU dokázať. Rád využívam príležitosť k tomu, aby som ako dekan fakulty toto zhromaždenie krátko oslovil a podelil sa s vami o niekoľko myšlienok o univerzitnom živote v tejto dobe a o tom, ako prebiehajúce transformácie vnímame aj my na Slovenskej technickej univerzite. Už sme privykli tvrdeniu, že žijeme v dobe, keď výskum a vzdelanie nadobúdajú mimoriadne dôležité postavenie v spoločnosti a hrajú zásadnú úlohu v živote každého indivídua. To je zrejmé nielen ako obecný slogan strategickej orientácie spoločnosti, ale priemyselná prax nás skutočne o tom začína presviedčať, ako o každodennej potrebe života. Ako však voliť stratégiu budovania univerzity a fakulty aby synchronizovala s týmito novými požiadavkami v zmenenom európskom priestore a v globalizovanej spoločnosti, pri kladení si otázky: QUO VADIS UNIVERSITAS?

            V historickej perspektíve univerzity tradične predstavovali do značnej miery uzavreté, zreteľne ohraničené spoločenstvo učiteľov a študentov, a typickým pre toto univerzitné spoločenstvo bola aj jeho značná vnútorná autonómia. To sa odrážalo aj vo vzťahu medzi učiteľmi a študentmi a tiež vo vedeckej práci. Univerzitní velikáni rôznych období zanechali veľa svedectiev a múdrych myšlienok, ktoré vznikali v snahe napomôcť rozvoju ľudského ducha, múdrosti a tvorivosti. Spomeniem jedného zo zakladateľov nášho technického školstva, prvého rektora našej Slovenskej vysokej školy technickej v Bratislave profesora Hronca.

Profesor Hronec bol vždy presvedčený o tom, že len učitelia charakterní a pevní si príkladným životom a premysleným vystupovaním získajú vážnosť a úctu. Neustále si uvedomoval nenahraditeľnú dôležitosť učiteľovej osobnosti pri ľudskej i odbornej orientácii študentov. Dôstojnosť vyučovania prehlboval súladom citu i rozumu, vytváraním vonkajšej nevyhnutnosti a vnútornej náklonnosti k štúdiu. Chcel charakterom rozvíjať charakter, duchom oživovať ducha. Spoznal, že pri každom vyučovaní má ísť výchova pred učením. Podporoval trpezlivú a vytrvalú povahu, nestranné mravné názory, zušľachťovanie rozumu i citu. Vedel, že škola má vytvárať študenta ako človeka záujmu, kde sa žiak nielen vyučuje, ale sa aj učiteľ učí.

            Tradičné univerzity boli štruktúrne konzervatívne inštitúcie, ktoré obyčajne mali schopnosť viac ovplyvňovať spoločenské prostredie ako spoločenské prostredie ovplyvňovalo ich. Tento tradičný model univerzity sa začal meniť už na konci šesťdesiatych rokov, keď sa začalo hovoriť v rôznych súvislostiach o kríze vysokých škôl. Skutočná erózia tradičného modelu však nastala až v posledných dvadsiatych rokoch, keď rýchlosť a dramatickosť premien univerzít a celého sektoru terciárneho vzdelávania zaskočila aj mnohých z tých, ktorí tieto zmeny predvídali a vítali.

            Dnes sa deje sa to, že európske štáty (a začína to platiť aj pre nových členov EU) vzhľadom k novým spoločenským požiadavkám sú pripravené za vysokoškolské vzdelanie väčšiny populácie vysokým školám zaplatiť. Súčasne vytvárajú také finančné nástroje, aby univerzity boli nútené túto požiadavku na masové vysokoškolské vzdelanie realizovať. Tvrdí sa, že dlhšie a kvalitnejšie vzdelanie má pozitívne sociálno-kultúrne dôsledky a rovnako aj pozitívne dôsledky sociálno-ekonomické v tom,  že ľudia by mali byť lepšie pripravení, socializovanejší, flexibilnejší, sebavedomejší a samozrejme by sa mali lepšie uplatniť na trhu práce. Vzdelanie by preto už nemali ponúkať univerzity a iné vysoké školy len úzkej elitnej skupine, ale stále narastajúcemu počtu študentov, ktorých podiel často presahuje polovicu populačného ročníka.
            Masový charakter štúdia má  za následok okrem iného to, že nie je možné udržať podobu univerzity ako prehľadného spoločenstva, ani zachovať tradičnú výučbu založenú predovšetkým na osobnej dôvere študenta k učiteľovi. Študent sa posúva stále viac – a často vedome – do pozície klienta, konzumenta, zákazníka; a univerzita je poskytovateľom služieb, s určitou správnou a samosprávnou právomocou, so všetkými sociálnymi dôsledkami, ktoré z tohto nového vzťahu vyplývajú.

            K realizácii takto pozmenenej vzdelávacej funkcii slúži zavedenie štruktúrovaného štúdia. Súčasne sa tým musí meniť obsah štúdia ale aj didaktika za využitia elektronickej podpory výučby, (e-learning) ako to umožňuje rozvoj informačných technológií. Pre širšie vrstvy populácie prechádzajúce štúdiom už nie je vysokoškolské vzdelanie predovšetkým teoretickou prípravou, nesmeruje primárne k vedeckej práci, ale študenti potrebujú získavať také zručnosti a prakticky orientované poznatky, ktoré možno rýchlo využívať na pracovnom trhu.

            Myslím si, že je rozdiel ak hovoríme o vysokom školstve, alebo iba o vzdelávaní ako o čisto ekonomickom subjekte, ktorý je súčasťou spoločnosti. V tejto reforme sa stráca to, čo je pozitívnou podstatou univerzity od jej vzniku – miera autonómie, schopnosť vidieť veci inak, nezávislosť na spoločnosti. Náš predošlý i novo prijatý vysokoškolský zákon je múdry v tom, že aj keď štát dáva do vysokých škôl väčšinu prostriedkov, ponecháva im autonómiu. Vo chvíli, keď však štát bude chcieť svoj ekonomický vplyv uplatniť aj vo forme riadenia škôl, opustia sa pojmy, ako sú akademická sloboda alebo akademická pôda. Je preto zlé, keď prestáva ísť o výchovu elít, ale robíme zo škôl bez rozdielu iba továreň na vzdelanie.

            Najvážnejším problémom masovosti vzdelávania je nutné zníženie kvality škôl. Prvý stupeň vysokoškolského vzdelávania – bakalársky – zdá sa, nahradí stredné odborné školy. A to, čoho sa dnes bojíme, je, že sa kvalita bakalára zníži na dobrého maturanta. Hovorí sa mi to ťažko a z hľadiska našej Fakulty chemickej a potravinárskej technológie  STU si myslím, že k tomu u nás dôjsť nesmie. Je potom  prirodzene problematické hovoriť o vysokých školách ako o jednom homogénnom celku – aj na jednej univerzite sú fakulty veľmi rôznorodé či zameraním alebo kvalitou. Nebezpečenstvo vidím v tom, ako nastaviť systém tak, aby sa podarilo oddeliť bakalárske štúdium od výučby a práce kvalitných univerzít alebo fakúlt. Systém to asi len ťažko striktne oddelí.

            Žiaľ táto slepá ulička je európskym trendom. Až príliš často sa objavuje u zainteresovaných kolegov v zahraničí názor, že celý „bolonský proces“ je na jednej strane cestou, ako zaistiť priepustnosť európskych škôl a na druhej strane je sociálnym systémom. My teraz nejdeme slepou uličkou, ale celoeurópskym bulvárom bolonského procesu. Možno povedať, že všeobecne sa nevie čo s bakalármi robiť. Vysoké školy sú pod tlakom spoločnosti a neviem si predstaviť inú cestu, akou je realizácia diverzifikácie vysokých škôl a oddelenie „výrobne bakalárov“ od kvalitného vysokoškolského vzdelávania. To by ale už nový vysokoškolský zákon mal jednoznačne počítať aj s iným financovaním kvalitných vysokých škôl a fakúlt a tiež s tým, že finančné nároky na týchto kvalitných školách či fakultách budú prirodzene vyššie.

            Podobne dramatickými zmenami ako vo vzdelávajúcej funkcii prechádzajú univerzity tiež vo vedeckej oblasti. Moderný výskum sa musí uskutočňovať prostredníctvom projektového financovania, pričom súčasná tendencia je, aby toto financovanie nebolo iba doplnkovým zdrojom, ale aby pokrývalo celé náklady na vedeckú prácu.  Univerzity a jednotliví akademickí pracovníci sú tak viac závislí na poskytovateľoch prostriedkov a samozrejme na ich potrebách, podmienkach a ich kontrole. To má vážne dôsledky na podobu vedeckej činnosti. Je zrejmé, že stále väčšie náklady nemožno plne hradiť len z verejných zdrojov.  Preto tu musí hrať významnú úlohu tiež súkromný kapitál, ktorý pochopiteľne nemá veľký záujem na tom, čo označujeme zjednodušene ako základný výskum. Nie je to nič nové. Už v 11. storočí arabský učenec Al-Biruni písal: „Učenca sa raz pýtali, prečo sa učenci sústreďujú pri dverách zámožných, avšak zámožní nejavia sklon navštevovať učencov. „Učenec odpovedal „sú si dobre vedomí úžitku peňazí, ale bohatí nepoznajú vznešenosť vedy“.

            Súkromný kapitál sa usiluje o získanie bezprostredne aplikovateľných výstupov ako sa to niekedy vyjadruje heslom „patents, not papers“. Paradoxne podobnú tendenciu stále viac vykazuje tiež štát, ktorý pod tlakom rastúcich výdajov na vedu a vzdelávanie stojí pred otázkou, ako tieto prostriedky politicky obhajovať a ako ich zapracovať do štandardného administratívneho systému. Aby to zvládol, potrebuje merateľné, zrozumiteľné a tiež pokiaľ možno kapitalizovateľné výsledky výskumu, a preto tiež vyvíja tlak na aplikáciu a na tzv. transfer know-how a technológií.

            Zmienené záujmy poskytovateľov financií vyžadujú od univerzít nielen novú stratégiu, ale aj nové štruktúry. Univerzity by v tejto situácii mali produkovať kvalitný a podnikmi využiteľný výskum, v druhom rade absolventov schopných uplatniť sa vo firmách využívajúcich moderné technológie, po tretie by sa školy mali stať ekonomicko-intelektuálnymi centrami svojich regiónov. Táto vízia si zasluhuje dôkladnú kritiku, veď úvaha o tom, že sa majú univerzity ekonomizovať je naozaj revolučná. Úloha univerzít, čiže základná dôvera a múdrosť štátu, že sú tu ľudia, ktorí vedia viac, sa stráca. Nahradzuje sa tézou, že viac vedia tí, ktorí dokážu pracovať s peniazmi. To si nemyslím. Oni vedia práve a len, ako pracovať s peniazmi, ale život spoločnosti a život ľudský sa nemôžu redukovať na toky finančných prostriedkov. Štát by mal dôverovať súboru tých, často kritizovaných vedcov, pretože akademické prostredie je vždy jedno z posledných, v ktorom predsa len vyrastajú osobnosti schopné sa vysloviť jasne k smerovaniu spoločnosti, pričom nemusia byť spútané ideologicky a ekonomicky. Dnes sa nahrádza jedno druhým: predtým to bola ideológia, dnes financie.

            Avšak určite sa zhodneme na tom, že univerzita musí zostať spoločenstvom ľudí, ktorí sa snažia naplniť zmysel svojho života uspokojovaním túžby po vedomostiach, skladaním mozaiky pravdy kúsok po kúsku. Toto tvrdenie nepredstavuje žiadny zastaraný akademický pohľad. Je to veľmi moderný prístup k poslaniu univerzity. Požiadavka profesijnej spôsobilosti a vysokej konkurencie schopnosti našich absolventov na trhu práce nielen doma, ale i v zahraničí, je conditio sine qua non kvality vzdelávacích štandardov. Naše ambície sú však predsa len vyššie. Chceme našich absolventov vzdelať tak, aby boli úspešní v živote. Chceme, aby sa sami dokázali orientovať v súčasnom svete, aby sa spoliehali predovšetkým na seba a na svoje sily a schopnosti.

            Na záver ešte jedno konštatovanie – dnes som sa svojim čestným doktorátom stal do istej miery súčasťou Vašej školy. Vážim si toho. Postavenie, ktoré si Trenčianska univerzita za krátkych 10 rokov vydobyla, je pozoruhodné. Želám Vašej vysokej škole, aby sa jej darilo aj v ďalších rokoch.

 

            Dovoľte, vážený pán rektor, dámy a páni, aby som Trenčianskej Univerzite Alexandra Dubčeka v Trenčíne na záver svojho vystúpenia zaželal

 

VIVAT, CRESCAT, FLOREAT UNIVERSITAS TRENCHNIENSIS

QUOD BONUM FELIX FAUSTUM FORUNATUM QUE EVENIAT!

 

 

Ďakujem vám za pozornosť.